Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
Читать онлайн книгу.
snáď úspešnejší tvoji kolegovia a tvoja šéfka? Bol snáď úspešnejší šerif? odsekne nahnevane Eve a ukáže na Helen, ktorá dáva posledné pokyny svojim ľuďom. James sa chystá odpovedať, ale doktor mu položí ruku na rameno, aby upútal jeho pozornosť.
„Ja by som nechcel vyzerať... James, nehnevajte sa, že sa do toho miešam, ale neverím, že vášho syna mohol niekto uniesť. Dobre viete, že Harry nie je chlapec, ako všetci ostatní. Hociaká banalita, ktorá by iné dieťa nechala úplne ľahostajné, napríklad pád z bicykla, mu mohla spôsobiť emocionálnu traumu. Harry možno stratil zmysel pre orientáciu, alebo možno…“
„Ušetrite si tie reči.“ skríkol James a prudko striasol zo seba jeho ruku. Helen už sedela za volantom svojho Cherokee a práve ho chcela naštartovať, keď tu zrazu počuje krik. Otvorí okno a vystrčí hlavu z auta, aby zistila, čo sa deje. James priblížil svoju tvár na niekoľko palcov k doktorovej a zdalo sa, že už už vybuchne. Helen vedela, že mu je antipatický a bála sa, že by mohol urobiť nejakú hlúposť. Niektorí dobrovoľníci mierili k obom súperiacim, s úmyslom upokojiť ich. Helen sa zasa snažila zistiť, či by nebolo vhodné aby zasiahla osobne.
„Pozrite, môj syn nie je idiot, má len Downov syndróm! Harry šiel loviť ryby na Payson Corner sám, hádam, miliónkrát. Dobre jazdí na bicykli a nestratí sa na prekliatych piatich míľach. „Je to jasné, pán doktor?“ kričí James, keď zrazu náhly pohyb vzadu za davom upúta pozornosť Helen. Bola by schopná rozpoznať tú postavu aj na sto míľ ďaleko.
Helenino srdce začne bláznivo búšiť. Ako pred niekoľkými minútami predpovedala Jamesovi, chlapec sa odrazu materializoval za plotom, ohraničujúcim východnú stranu jeho majetku. Harry siahol až na dno svojich síl, aby rýchlo zišiel dolu strmou cestou, ktorá končila pri bráne do záhrady. Tu sa zastavil, pozeral na odohrávajúcu sa scénu a zadychčaný oddychoval. Nechápal prečo celá tá mobilizácia, ale aj tak sa na ňu fascinovane pozeral ako na nejaký film. S úľavou, pretože jeho rodičia boli obaja tam a na prvý pohľad sa zdalo, že sú v poriadku.
„Vďaka Bohu“ zašepkala Helen a priložila si ruky k ústam, Zoskočila z džípu a rozbehla sa k Harrymu, ktorý medzitým prešiel ešte zopár metrov a zastavil neďaleko od Jamesa. Ešte chvíľu pozerá udivene na celé to predstavenie. Potom zoskočí z bicykla a klesne na kolená, ako keby ho všetky sily razom opustili.
„Harry!“ skríkne Helen, keď ho vidí padať. Ostatní sa otočia a vybuchnú od radosti. Potom nasleduje oslobodzujúci euforický potlesk. James sa ako prvý priblíži k svojmu synovi a doslova ho vytrhne z Heleninho objatia.
„Ocko, hneváš sa, však?“ Viem, že som sa oneskoril, ale nie je to moja vina. Asi som zaspal.“
„Zaspal si? „ Zopakuje James. „Nebol si doma od včera, od druhej poobede, a teraz je osem hodín večer! Bol si preč tridsať hodín. Môžeš mi povedať, kde si, do čerta, bol? "skríkne a chytí ho za ohnuté ramená.
„Ja... ako od včera?“ nerozhodne sa pýta Harry a začne premýšľať nad nejakou výhovorkou. Nevie však, čo povedať a tak previnilo hľadí na otca. Oči mu zvlhnú a pery sa mu začnú triasť. Chce sa mu plakať, lebo je presvedčený, že mu nikto nikdy neuverí.
„Prestaň, nevidíš, že mu nie je dobre? Nechaj ho!“ kričí Eve odstrkujúc preč Jamesa. Potom vezme Harryho za ruky a pomôže mu vstať. „Neboj sa zlatko, všetko je v poriadku! Poď, ideme dovnútra“ pošepne mu a objíme ho ochraňujúco okolo pliec. Kývnutím hlavy vyzve doktora aby ich nasledoval. James ešte vždy zmätený, ich pozoruje ako vchádzajú do domu. Chcel ísť s nimi, ale nedokázal pohnúť ani brvou. Ako povolilo napätie dostavila sa vlna únavy, ktorá so sebou strhla preč všetku energiu, ktorá mu ešte zostala. Odrazu sa z kríkov, ktoré lemovali pás zelene v zadnej časti domu, vynoril Harryho pes a vrtiac chvostom bežal k nemu.
«Toby!» zakričal Harry a natiahol ruku, aby ho pohladil. Pes sa však nečakane zastavil niekoľko stôp od neho a potom zas ustúpil dozadu asi o meter, akoby sa chcel vyhnúť kontaktu. Zdvihol ňufák a zavetril. Spustil uši, ohol chrbát a vtiahol chvost medzi zadné nohy. Znovu zavetril a vzdialil sa ešte viac od chlapca. Potom naježil chrbát, vyceril zuby a začal vrčať. Nakoniec sa, pripravený k útoku, prikrčil.
„Toby...“ sklamane mrmle Harry a pohne sa smerom ku psovi. James však vycíti, čo bude nasledovať a vyštartuje, s úmyslom, zabrániť najhoršiemu. Stihne ešte povedať „Toby, čo to...“ a hneď potom sa pes vrhne na Harryho a zhodí ho na zem. Zahryzne sa mu do predlaktia, ktoré chlapec inštinktívne zdvihol, aby sa chránil. Potom sa zastaví asi na centimeter od jeho tváre a začne znovu hrozivo vrčať. James založí psovi obojok a zdvihne ho zo zeme, aby ho zneškodnil. Cíti ale, že pes hádže sebou tak silno, že v každom okamihu hrozí, že sa mu vyšmykne. Pocit stekajúcej krvi svedčí o tom, že pazúry na zadných labách silnej Collie mu spôsobili ranu na stehne pravej nohy. „Rýchlo odnes ho dovnútra, nedokážem ho viac udržať“ s krikom volá smerom k Eve. Tá pomáha Harrymu, aby sa zodvihol a rýchlo ho odtiahne do domu. Doktor schmatne koženú brašnu a ponáhľa sa za nimi. James už teraz pustí psa. Ten sa rozbehne k zatvoreným dverám, kde parkrát zašteká. Vyskočí ešte na dvere, ako by ich chcel otvoriť. Hneď potom odíde do svojej drevenej búdy, kde ešte chvíľu kňučí a zavýja. James sa vyberie za ním, s úmyslom potrestať ho, ale už po prvom kroku to vzdá, lebo noha ho neznesiteľne bolí. „Už nám chýbal len bláznivý pes...“ mrmle si, ešte stále zmätený a poškrabe sa po hlave. Tie výkyvy emócií ho úplne zničili.
Už bolo neskoro a dobrovoľníci boli unavení. Helen však vydala pokyn na demontáž Základného tábora. Výbava bude potrebná, ak by sa vyskytla krízová situácia niekde inde. Po skončení akcie poďakuje všetkým, ktorí sa zúčastnili na pátraní a zavelí na rozchod. V pohotovosti musí ostať akurát šofer sanitky, ktorý je podriadený doktorovi Parkerovi. Keď sa ukáže, že chlapec je v poriadku, bude môcť odísť aj on. James je ešte vždy mimo. Helen sa teda musí postarať o Harryho horský bicykel a uložiť ho v kôlni. Vie, že mu na ňom veľmi záleží, a že bude nahnevaný, ak ho nájde na druhý deň pohodený na trávniku. Zohne sa po bicykel a v tráve zbadá chlapcove hodinky. Vraví si, že ich asi stratil, keď padal od únavy na kolená. S úmyslom, vrátiť ich čo najskôr Jamesovi, si ich strčí do vrecka služobnej uniformy. Chytí korman bicykla a všimne si, že je pokrytý jemným svietiacim modrastým práškom. Intuitívne sa pokúsi zoškrabať ho nechtom malíčka, ale malá ranka na brušku prsta ju tak zabolí, že ju prinúti okamžite prestať. Potom pokrčí ramenami a odtlačí bicykel do kôlne. James sa konečne spamätal a pripojil sa k nej, keď bola už takmer pri plechových dverách kôlne.
„Čo so ti povedala?“ vraví mu a jej tvár žiari veľkým úsmevom.
„Ako obyčajne aj tentokrát si uhádla“ pripustil, „ale skoro som umrel od strachu. A potom pes...videla si čo stváral? Včera by sme si ani len nepomysleli, že by sa mohol takto divne správať.“
„Psy sú zvláštne, pravdepodobne mal Harry na sebe pach, ktorý sa mu nepáčil. „Teraz si už prestaň lámať hlavu nad zbytočnosťami, najdôležitejšie je, že tvoj chlapec je opäť doma, a hlavne, že je v poriadku. "
„Máš pravdu... ale naozaj by som rád vedel, kde strávil celú tú dobu ... Máš vôbec potuchy, ako dlho trvalo tých tridsať hodín?„
Helen mu to síce nepovedala, ale vedela to aspoň tak dobre ako on. Vždy cítila akési nevysvetliteľné puto k tomu chlapcovi. „Neboj sa, skôr či neskôr ti porozpráva všetko. Veď vieš aký je. Nepokúšaj sa ho však do ničoho nútiť. Mohla by medzi vami vzniknúť bariéra a potom sa uzavrie do seba ... buď trpezlivý a nechaj ho, aby sa sám rozhodol, kedy ti všetko porozpráva,“ poradila mu a ľahko mu stisla ruku, aby ho povzbudila. A tak, ako zakaždým, keď