Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
Читать онлайн книгу.
„Áno?“ odpovie on neurčito, čím chce povedať niečo, ako „čo ešte chceš?“
„Ďakujem.“
Keď Helen vojde do kancelárie, vytočí číslo súdneho lekára. „Musíš prísť ihneď sem“ vraví mu ihneď, keď počuje ako zodvihol slúchadlo. Ani mu neodpovie na pozdrav.
Neprichádza do úvahy. Dnes som už prešiel toľko míľ, že som sa stal akcionárom Shellky... čo sa zase stalo?“ odpovie on.
„Ja... Neviem, ako ti to povedať. Mám strach, že ma budeš považovať za blázna!“
„Po tom výstupe, ako si predviedla dnes ráno, sa už ničomu nebudem čudovať. Tak do toho, vrav. Nemôžem stráviť celý deň pri telefóne“ povie jej on.
„Tak dobre... Existuje logické vysvetlenie nato, že tie dve mŕtvoly z dnešného rána začali mumifikovať?“ spýta sa nečakane. Súdny lekár chvíľu mlčal až sa Helen začala obávať, že zasa utrúsi jednu z tých jeho idiotských poznámok.
„Samozrejme, že existuje!“ odpovie on isto, až ju to zmätie.
„...To myslíš vážne?“ zaváha ona.
„Som si istý. Dokonca úplne istý...vysvetlenie je, že sme súčasťou jednej z epizód Aktov X“, potvrdil s obvyklou iróniou, aby ju dráždil. V duchu si povedala: „vedela som to!“.
„Hovorím to vážne“ vraví mu frustrovane.
„Je mi úplne jedno či žartuješ, alebo nie. Teraz nemám možnosť a ani chuť, na ďalšie tri hodiny jazdy autom, tam a naspäť, aby som sa prišiel pozrieť. Sľubujem ti, že sa stavím pozajtra ráno, keď budem mať k dispozícii aj výsledky tých odobratých vzoriek z toxikológie.“
„Pozajtra? Však to je celá večnosť!“
„Viem, ale neriešim len tento prípad...je mi ľúto, fakt“ odpovie on. Helen si povie, že ak to takto pôjde ďalej, o dva dni z mŕtvol nezostane nič, len prach. Na druhej strane, usúdi, že aj keby došiel súdny lekár a konštatoval, že telá sú v procese mumifikácie, bez výsledkov z laboratória a Larryho analýzy, by aj tak nevedeli, čo ďalej.
„No tak dobre. Čakám ťa pozajtra. Ale snaž sa nedať mi kôšom. Som už zúfalá. Neviem, čo mám robiť.
„Spoľahni sa. Zomieram od zvedavosti“ ubezpečil ju tónom, ktorý ju vôbec nepresvedčil.
„Už je tu mama!“ zvolá šťastne Harry keď počuje zvuk Evinho auta. Hneď potom vybehne von, lebo má strašnú chuť objať ju a ukázať jej nové okuliare a maketu. A potom, chce sa udobriť s Tobym a pohrať sa s ním. James vyjde na terasu. Harry pribehne k Eve a klesne jej do náručia. Potom sa pozrie do auta, ale nevidí tam svojho milovaného psa.
„Mami, kde je Toby?“ pýta sa a vymaní sa jej z náručia. Eve mu položí ruky na ramená a skloní sa, aby sa mu pozrela priamo do očí a pripravila ho na to, čo mu ide povedať. „Miláčik, Tobymu sa stalo čosi hrozné...“
„Kde je Toby? Chcem Tobyho! „Kde je môj Toby?“ začína opakovať Harry. Pritom krúži okolo Evinho Voyagera. Tá ho nasleduje a znovu ho chytí za ramená. „Miláčik, musíš byť silný“ pošepne mu do ucha.
„Čo si mu urobila?“ Neuhryzol ma naschvál, neuhryzol ma naschvál! Prečo si mu ublížila, neuhryzol ma naschvál!“
„Zlatko, nič som mu neurobila! Keď sme vyšli z ambulancie, vybehol na cestu za mačkou. A auto sa nezastavilo včas ...a zrazilo ho,“ vysvetlí Eve. Harry však len pokrúti hlavou a snaží sa zadržať slzy.
„Neverím ti!“ kričí a ukazuje päste.
„Harry… zlatko…“ pokúša sa ho upokojiť žena.
„Daj mi pokoj!“ opakuje Harry. Potom sa rozbehne a zamkne sa v izbe. Eve a James vyjdú za ním po schodoch. Potom počkajú dobrých desať minút pred dverami. Občas naňho zavolajú, ale on sa im nechce ani len ukázať.
„Je schopný zostať zamknutý dnu aj dva dni. Radšej sa vráťme dolu“ navrhne Eve Jamesovi. Zíde dolu do kuchyne a otvorí mikrovlnku, aby zohriala večeru. James zostane ešte na chvíľu hore. Je opretý o zabradlie schodišťa a pozerá sa so založenými rukami na dvere Harryho izby. Potom sa rozhodne zísť dolu k Eve.
„Čo sa stalo Tobymu?“ pýta sa jej a pomáha jej prestrieť na stôl.
„Už som vám to vravela. Vybehol na cestu a skončil pod autom. Šofér nestihol včas zabrzdiť. Ešte dobre, že tadiaľ neprechádzali iné autá. Mohlo to dopadnúť ešte horšie.“
„Toto nám teda ešte chýbalo“ komentuje James. „Ale aj keď ma to mrzí, musím priznať, že po tom, ako sa včera zachoval, je to možno lepšie. Táto nehoda nám ušetrila jeden dosť veľký problém“ dodal a v duchu sa hanbil za toto svoje úbohé vyhlásenie.
„Veru“ potvrdí ona a pokračuje v krájaní paradajok.
„Ale mohla si ho priniesť domov. Nemyslela si na to, že Harry by ho možno bol chcel pochovať tu v záhrade?“
„Jasné, že som na to myslela. Ale keby som ho bola priniesla sem, Harry by ho určite chcel vidieť. A to by nebolo dobre... To zviera bolo strašne dokaličené“ odpovedala Eve bez toho, aby sa otočila. „Povedal, že sa o všetko postará...“ dodá, ale preruší vetu, pretože nemá chuť sa znovu pustiť do hádky.
„Nechaj má uhádnuť...doktor Parker, však?“ doplní James polemicky
„Presne tak“ odpovie ona a robí sa, že nepostrehla ako ju provokuje. Potom položí na stôl kuracie krokety so zemiakovými hranolčekmi. Rozdelí ich na tri taniere a Harryho tanier prikryje druhým tanierom. Potom si sadne a začne jesť. James namočí hranolčeky do kečupu a vidličkou sa začne sa hrať s jednou kroketou. Zamyslený ju neustále otáča, ale do úst nedá ani sústo.
„Nebudeš jesť?“
„Dnes sa tu u nás stalo veľa podivných vecí“ informuje ju.
„Napríklad?“
James jej rozpovie o helikoptére a o Harryho kríze, o krvácaní a o čudných pohyboch v lese, o šípe, ktorý mu spôsobil stratu vedomia a nakoniec o liečení rukami, ktoré na ňom praktizoval jeho syn. Ale Eva sa naňho stále díva skepticky.
„Neveríš mi?“ Pozri, ešte tu mám stopu“ vraví on a otočí sa, aby jej ukázal šiju.
Podľa mňa tá tvoja stopa po otrávenom šípe vyzerá skôr ako bodnutie hmyzom. Máš tam ešte žihadlo,“ snaží sa bagatelizovať Eve. „Počkaj vyberiem ti ho, nehýb sa... Aha tu je“ vraví. James zastená, keď mu ho vyberá. Potom sa pozrie nerozhodne na Eve. Nevie, či má byť šťastný alebo sklamaný. Hrad jeho domnienok bol zbúraný, kúsok po kúsku, ani nie za minútu. Nikto neprišiel do jeho domu s úmyslom uniesť mu syna, nikto do neho nestrelil omamný šíp.
„Si ešte stále otrasený tým, čo sa stalo Harrymu,“ ponúkne vysvetlenie, aby prejavila svoju ústretovosť.
„Áno?“ A čo povieš na chovanie nášho syna?“
„A čo je na tom všetkom čudné?“ snaží sa odľahčiť ona.
„Čo je na tom čudné?“ Mám neodbytný pocit, že vo svojej izbe nebol sám. Zdalo sa mi, že s niekým hovoril. Vieš, že neotvára nikdy okno, lebo sa bojí pavúkov. Našiel som ho však otvorené dokorán. A potom, moja migréna...“
„To si si len vsugeroval. Hneď potom sa naňho nežne pozrie, ako už dlho nie. Ľahko potrasie hlavou