Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
Читать онлайн книгу.
si uložil rozohranú partičku a zavrel aplikácie. Upratal si písací stôl a do stredu položil dva objemné spisy, aby urobil dobrý dojem na hostí. Upravil si košeľu a vybral sa privítať ich. Na krátkej ceste k dverám prešiel popri vlajke Spojených štátov. Je umiestnená medzi filodendrónom a pachirou. Zastaví sa na chvíľu a bezradne sa na ňu pozrie. Ako v krátkom filme sa mu pred očami premietnu najdôležitejšie okamihy jeho cesty, ktorá sa začala kedysi dávno a doviedla ho až sem. A na chvíľu sa zamyslí nad tým, či všetko to úsilie a obete, ktoré musel priniesť, aby mohol teraz, v tomto momente, stáť pred touto vlajkou, skutočne stáli za to. Uvedomil si, že ďalšie odkladanie, by len predĺžilo jeho trápenie. Otrasie sa teda a rozhodne sa ísť otvoriť.
Helen leží na kovovom stole a dva hlasy v jej hlave jej opakujú, že sa nemusí ničoho báť. Nepamätá sa, ako sa dostala na toto miesto. Vie iba, že kontakt jej tela s chladnou oceľou stola, je neznesiteľný, a že sa jej chce utiecť. Ale jej telo nereaguje na príkazy. Cíti sa ako kus železa na magnetickej podložke. Otvorí oči, aby sa pozrela okolo, ale to čo vidí, jej spôsobí taký šok, že ihneď oľutuje, že to urobila. Je v nejakom laboratóriu. Zo stropu, vedľa lampy, ktorá svieti tak silne, až ju oslepuje, visia podivné stroje. Ich kovové chápadlá sa k nej hrozivo načahujú. Lesklé chirurgické nástroje sú umiestnené za radom, podľa veľkosti, na hornej polici vozíka, zaparkovaného po jej ľavej strane a na kovovej poličke tesne za ním je zbierka sklenených nádob s ľudskými plodmi. Helen sa zrazu cíti úplne stratená. Zažíva pocit, ktorý ešte nikdy predtým nezažila. Úplne rezignovaný strach. Jedna z dvoch tichých postáv v bielych plášťoch zoberie nejaký nástroj a natiahne ruku k jej bruchu. Telepaticky jej pritom stále opakuje, aby bola pokojná. Pocíti akési šteklenie. Keď si konečne uvedomí, čo jej idú urobiť, znovu sa pokúsi sa vymaniť. Nedokáže to však. Všetko okolo sa zdá byť ako z vaty. Cíti sa bezmocná a jediné, čo dokáže, je plakať. Zatvorí oči, aby nevidela čo jej robia. Pokúsi sa pozbierať všetku svoju energiu, aby mohla kričať a vyslobodiť sa. Hádže sebou, najsilnejšie ako vie, kričí, až ju jej vlastný hlas zobudí a ona spadne z lehátka. Ešte sa ani nestihne dotknúť zeme a už stojí na nohách. Zapne svetlo, a uteká do kúpelne. Skoro pustila do gatí od strachu. Keď vychádza z kúpelne zastaví sa na chvíľu pred zrkadlom v predsieni a opláchne si tvár chvejúcimi sa rukami. Pozerá sa dookola, ešte stále šokovaná. Aj keď už uplynulo niekoľko minút odkedy sa zobudila, tie strašné pocity na nej zostali nalepené ako druhá koža. Ako keby ani neboli produktom jej vystresovanej mysle, ale skôr spomienkami na skutočne prežitý zážitok. Ale však, opakuje si, aby sa ukľudnila, bola to len prekliata nočná mora. Vedela, že v tom sne bol aj Harry. Nepodarilo sa jej vidieť ho, ale bola si istá, že tam niekde bol. Odrazu pochopí, v akej situácii zažila to bolestivá šteklenie v podbrušku. Tá nočná mora v nej znovu vzkriesila spomienku na to, ako si pred rokmi myslela, že je v v sladkom očakávaní. Niekoľko dní snívala o tom, že sa stane matkou. Až pokým jej doktor Parker, na tretej kontrole neoznámil, že v jej lone nie je žiadne oplodnené vajíčko a celú zaležitosť označil za hysterické tehotenstvo. Brutálne tak utíšil všetky emócie, ktoré sa v nej začali prebúdzať. Helen začne znovu plakať. Keď sa ukľudní, sadne si za písací stôl a zoberie si papier a pero. V duchu hľadá čo najracionálnejšie riešenie prípadu. Rozmýšľa o tom, čo jej povedali Larry a patológ. Pritom si čmára na papier poznámky. Čím viac o to rozmýšľa, tým pravdepodobnejšie sa jej zdá byť, že chemik sa mýli. Najhoršie zo všetkého je, že medzi nimi je pravdepodobne aspoň jeden vrah. Určite sa jedná o autora anonymného telefonátu. Pred očami sa jej, jeden po druhom, v zástupe, premietajú tváre jej spoluobyvateľov. Pokúša sa predstaviť si každého z nich ako vražedného maniaka. Je si istá, že nikto z nich nemohol ísť do lesa uprostred noci a zabiť ten pár v intímnej chvíli. Ale ak by to bol naozaj niekto z nich, ako sa mu podarilo urobiť to, čo urobil, bez toho, aby zanechal aspoň jednu jedinú stopu? Takéto dielo bolo hodné profesionála a určite nie nejakého pestovateľa repy alebo skippera. A potom, tá vec, čo spôsobila mumifikáciu mŕtvol, čo by to mohlo byť? Žeby nesprávne fungujúce chladiace boxy márnice? A ten fosforeskujúci prášok? A jej malíček? Čo sa to deje s jej malíčkom? Pozrie sa na hodinky a uvedomí si znepokojene, že je ešte len jedna. Povie si, že ak ihneď nezačne robiť niečo praktické, na konci smeny ju jej agenti nájdu úplne mimo.
„Ako iste dobre viete doktor Benjamin Hope je koordinátor pracovnej skupiny, ktorá realizovala Project Earth, objednaný agentúrou NASA u National Accademy of Sciences, počas predchádzajúceho prezidentského obdobia,“ povie vedúci oddelenia národnej bezpečnosti Jason Ross potom, čo si vymení s prezidentom obvyklé zdvorilosti.
„Poznám dobre pána Hopea“ odpovie prezident a natiahne ruku na pozdrav. „V posledných rokoch sa naše cesty skrížili už viackrát. Je mi potešením znova ho vidieť, pretože si ho ctím ako človeka, aj ako vedca,“ zaklamal, aby zalichotil bádateľovi. Spôsob, akým Hope trval na stretnutí s ním, dal prezidentovi istotu, že prišiel, aby mu dal prehltnúť horkú pilulku. Dúfal, že by jej horkosť mohol zmierniť, ak by sa mu trochu podlizoval. Doktor Hope kývol na súhlas a pery natiahol do nejasného úsmevu. Rozčarovaný výraz jeho očí sa však vôbec nezmenil. Niečo v slovách jeho partnera nehralo.
„Pokiaľ ide o nás, môžeme začať“ oznámi Ben Kowalsky, zástupca Jasona Rossa.
„Dovoľte mi aspoň, aby som vám ponúkol niečo na pitie, aby ste sa trochu osviežili po tej námahe,“ navrhne prezident.
„Bez urážky, pán prezident, obaja dobre vieme, že to nebude otázkou piatich minút. Sme všetci veľmi unavení. Čím skôr sa pustíme do riešenia problémov, tým skôr sa dostaneme do postele.“ povie Ross. Je si istý, že hovorí za všetkých prítomných.
„Dobre, tak nestrácajme čas“ prisvedčí prezident a ponúkne im kreslá.
„Ohnivý prsteň je pás dlhý štyridsať tisíc kilometrov, ktorý vymedzuje oblasť Tichého oceánu. Má tvar podkovy a je charakterizovaný súvislou reťazou oceánskych priekop a sopiek, spôsobujúcich silnú nestabilitu kvôli nepretržitému pohybu tektonických dosiek,“ začne doktor Hope. Potom urobí pauzu a zadíva sa do prezidentových očí, aby sa uistil, či ho sleduje. Ten si povie, že prišiel, ako očakával, hovoriť o nešťastiach a na chvíľu mal pokušenie vyhodiť ho. Namiesto toho, ho však kývnutím hlavy vyzve, aby pokračoval.
„Asi deväťdesiat percent všetkých zemských pohybov vo svete sa vyskytuje pozdĺž Ohnivého prsteňa, kde sa okrem iného nachádza asi sedemdesiatpäť percent všetkých svetových sopiek. A je to práve táto oblasť, kde došlo k najničivejším zemetraseniam a sopečným výbuchom v posledných rokoch - tsunami z roku 2012 v Indonézii, s následkami, ktoré všetci dobre poznáme; zemetrasenie s magnitúdou 8,8, ktoré zasialo Čile v roku 2010, a potom tu bolo obrovské zemetrasenie vo Fukushime. Ale zdá sa, že Zem sa zobúdza takmer všade. Na opačnej pologuli, došlo, práve v tom istom období k veľkému zemetraseniu, ktoré zdevastovalo mesto Christchurch na Novom Zélande. A potom tu máme sopky na Kamčatke v Rusku a v Indonézií, ako sopka Merapi, Krakatoa a mnohé ďalšie, ktoré začali byť odvtedy stále viac a viac aktívne. Nedávno začali soptiť aj Fuego a Santiaguito v Guatemale… a potom tu boli aj ďalšie prípady, ktoré je zbytočné spomínať,“ povie Hope a preruší ruženec katakliziem, ktorý odriekal, pretože si uvedomí, že na prezidentovej tvári sa zjavil nerozlúštiteľný výraz. Otočí sa k Rossovi e Kowalskému v nádeji, že dostane nejaký pokyn ako pokračovať. Je v tejto miestnosti niečo vyše desať minút a už sa cíti veľmi nepríjemne.
„Pokračujte, prosím vás. Nemôžeme tu zostať celú noc“ nabáda ho Ross a on poslúchne.
„Planéta pravidelne zintenzívňuje svoju seizmickú a vulkanickú činnosť. Je to viac ako normálne. Ale my máme podozrenie, že všeobecné