Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
Читать онлайн книгу.
stále nie je rozhodnutá, či mu má povedať o tých dvoch mŕtvolách a o ich pravdepodobnom spojení s Harryho bicyklom, alebo nie. Ale, na druhej strane vie, že keby to teraz neurobila, musela by mu to aj tak rozpovedať o niekoľko hodín v kancelárii.
„Buď pokojná. Čo sa už len teraz môže stať na policajnej stanici? Tam sa nikdy nič nedeje.“
„Myslíš? Tak počúvaj teda, čo sa stalo dnes“ odpovie ona. Potom mu vyrozpráva všetko a keď skončí, všimne si, že James na ňu hľadí, ako na marťana. „Vravíš, že tu v lese, hneď za mojim domom, sa našli dve mŕtvoly v aute, a že všetci tí ľudia, čo sa tu potĺkali a hľadali Harryho, ich nevideli? Okrem toho, ak tomu dobre rozumiem, myslíš si, že tie dve mŕtvoly majú niečo spoločné s dočasným zmiznutím môjho syna?“
Helen s istotou prikývne.
„Vieš, že pred chvíľou si mala pravdu, keď si povedala, že začínaš byť paranoická,“ povie James a všimne si znaky únavy na jej tvári.
„Tak sa poď pozrieť“ navrhne mu ona. Otvorí kôlňu a ukáže na bicykel.
„To je neuveriteľné… musím to všetko povedať Eve, možno mi aspoň tentoraz dá za pravdu“ povie James, keď pozerá na fosforeskujúci korman.
„Nie, nerob to!“ povie Helen s vervou, ktorá sa Jamesovi zdá prehnaná.
„Ale prečo? Prečo by som nemal povedať mojej žene čo sa deje?“
„Neviem, ale myslím, že zatiaľ bude lepšie, keď nikomu nič nepovieme ... nazvi to ženskou intuíciou,“ vyhovorila sa, aby rozptýlila jeho obavy. James sa znovu pustí do skúmania svietiaceho prášku. Natiahne váhavo ruku, aby sa ho dotkol. Ona mu ju však prudko odtiahne. Zamračí sa, pretože Helen teraz začína byť naozaj čudná. Na jeho zamračený pohľad odpovie povzdychom a rozviaže si obväz na prste, aby mu ukázala nekrózu.
„Včera večer som sa snažila odstrániť ten prášok týmto prstom“ vysvetlí mu.
„Sakra, musíš ho okamžite niekomu ukázať.“
„Prst môže počkať, teraz musím myslieť na dôležitejšie veci,“ odpovie Helen a pokrčí plecami.
„Myslím to vážne“ trvá na svojom James a ďalej sa na ňu pochybovačne pozerá, až má dojem, že sa naozaj obáva o jej duševnú rovnováhu.
„V poriadku, ukážem ho niekomu čo najskôr“ sľúbi aby ho ukľudnila. „Ty zatiaľ niekam skry ten bicykel. Radšej nech sa k nemu Harry zatiaľ nepribližuje.“
„Máš pravdu, pôjdem ho hneď skryť do lesa. Ak by ho hľadal, tak poviem, že ho ukradli.“
„Chudák Harry... najprv tá hrozná skúsenosť, potom bicykel...“ vraví Helen.
!...A nakoniec Toby“ dodá on.
„Prečo, čo teraz vytrelil?“ pýta sa ho zvedavo ona. Teraz príde rad na to, aby aj James porozprával, čo nové sa udialo.
„Zdá sa to byť všetko také absurdné...“ komentuje Helen na konci jeho rozprávania.
„Veď práve...“ vraví James a naťahuje si záhradnícke rukavice. Vytlačí vonku mountain bike a vydá sa smerom hore, na cestu, ktorá vedie k lesu. Ona ho nasleduje.
„Tak to by sme mali. Môžeš si byť istá, že tu ho nik nenájde“ vyhlási James spokojne a dá si dolu rukavice. „Už je neskoro, je čas ísť spať,“ dodá.
„Hej, myslím, že máš pravdu“ prisvedčí Helen, ale nikto z nich sa ani nepohne.
„Koľkokrát sme ležali tu, na tejto tráve a počítali hviezdy....“ šepká on, zdvihne hlavu a pozerá na hviezdnu oblohu.
„A koľko sme toho nastvárali. Pamätáš sa, keď sme zostali tri dni schovaní v tej stodole?“
Akoby som sa nepamätal, za trest mi moji rodičia nedovolili vyjsť z domu dva týždne!“
„Nejaký čas som verila, že budeme navždy spolu“ prizná sa Helen.
„ Aj ja som si to často myslel. Niekedy som si dokonca myslel, že by som si ťa jedného dňa zobral,“odpovie James a díva sa na svoje topánky.
„Hej, ale nikdy si mi to nenavrhol“! Vyčíta mu ona a predstiera, že je urazená.
„Samozrejme, keď som sa konečne rozhodol, ty si si našla toho štramáka povie James.
„To bolo len preto, aby si žiarlil. A ty si sa hneď šiel utešovať k tej fiflene.
„Tá fiflena je teraz moja manželka, nedovolím ti takto o nej hovoriť!“ vtipkuje. Potom sa znovu obaja smejú.
„James, čo sa to deje?“ Tu bolo vždy všetko také pokojné a život taký jednoduchý...“ rozsmúti sa ihneď potom.
„Le pánboh vie, ako by som to chcel aj ja vedieť...“ odpovie on. Závan vetra mu donesie jej vôňu a on na chvíľu pocíti zármutok. Rozmýšľa nad tým, aký by bol ich život, ak by sa boli skutočne zobrali. Ale hneď potom si povie, že tak by určite nemal Harryho a to mu stačí, aby okamžite zavrhol tú myšlienku.
„Ideme sa pozrieť?“ navrhne jej.
„Na čo?“
„Nepredstieraj, že si spadla z oblakov. Dobre viem, že aj ty o tom uvažuješ“ odpovie James a ukáže na vrchol kopca. Ona však váha.
„Sľubujem ti, že sa len pozrieme. Ja to využijem, aby som zobral Harryho udicu. Strihneme to cez les a za desať minút sme na mieste. A potom máme baterky a pištole, nemáme sa čoho báť.“
„Neviem...“
„Ale prosím ťa. Aj z kilometra je vidieť, že aj ty umieraš od zvedavosti“, vraví James.
Keď doktor Hope opustil miestnosť, prezident si položil lakte na stôl, bradu si oprel o dlane a v tichosti začal premýšľať. Občas sa pozrel na Rossa a Kowalského, ako keby z ich očí mohol vyčítať odpoveď na svoju zmätenosť. Aj ich viditeľne zožierala úzkosť. Za pár minút sa v duchu aspoň tisíckrát sám seba spýtal, či je naozaj možné, že z jedného dňa na druhý nastane taká katastrofa, že jedným šmahom zmetie celé ľudstvo z povrchu Zeme. Tá istá desivá otázka sa niekoľkokrát vynorila aj v mysli jeho spolupracovníkov. Tí si naďalej vymieňali zmätené pohľady. Premýšľal nad tým, či má túto správu zverejniť, alebo bude lepšie ak si ju nechá pre seba. Bol si istý, že Hope to neurobil, pretože si bol vedomý toho, že takáto správa by vyvolala paniku v celom svete. A to by malo negatívne dôsledky, ktoré je možné ľahko predvídať. Rozhodne sa teda, že ani on nebude správu publikovať. Ale takisto si povie, že nebude vyčkávať so založenými rukami ako sa veci vyvinú. Bol zvyknutý nikdy sa nevzdávať, pretože vyrástol na ulici, a prvé čo ho život na ulici naučil bolo, že ak niečo chceš, musíš si to vybojovať. Nech už sa jedná o čokoľvek.
„Nájdite mi ihneď profesora Hamiltona, chcem ho tu mať zajtra ráno do desiatej hodiny,“ nariadil zrazu svojim mužom, aby sa odreagoval od tej horúčkovitej duševnej aktivity. Vedel, že ak by mal doktor Hope pravdu, profesor Hamilton by bol jeho poslednou nádejou, jediným človekom, ktorý by mohol odvrátiť katastrofu, alebo sa pokúsiť aspoň obmedziť škody.
„Ste si istý, pán prezident?“ Ak sa dobre pamätáte, posledný krát, keď ste ho stretli mali ste dojem, že to nemá v hlave celkom v poriadku.“ namieta Ross, nepresvedčivo.
„Prečo? Máte azda pocit, že táto vec je pre ľudí, ktorí to majú v hlave v poriadku? Nemáme veľa času a nemáme inú možnosť. Nepočuli ste, čo povedal doktor Hope?“ vraví