Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
Читать онлайн книгу.
ako mikrovlnka a spustí veľké finále?“
„Predpokladám malé, ale nemôžem to s istotou povedať, pretože nemáme k dispozícii štúdie podobných prípadov z minulosti. Predpovedať nie je veľmi vedecké, ale ak by som mal udať nejaké čísla, povedal by som, určite päťdesiat na päťdesiat. "
„A možnosť jedna ku dvom, že zomriete sa vám zdá málo?“ dodá Ross rozmrzene. Doktor odpovie roztiahnutím rúk.
„Budú aj nejaké varovné signály?“ pýta sa prezident.
„Najviac štyri alebo päť dní, predpokladám. Vnútorný tlak magmatických komôr sa exponenciálne zvýši a časť jeho energie sa prenesie na asténosféru, ktorá výrazne pocíti účinky toho javu. Dôjde k zemetraseniam a reťazovým erupciám, ale stále to bude dosť pomalý proces. Prvý skutočný signál vyšlú veľké vodné plochy, ktoré sa začnú vyparovať. Veľké množstvá vody sa vyparia z jazier a riek a potom z mora, s rýchlo sa zvyšujúcou rýchlosťou a intenzitou. Keď vodná para príde do styku s najchladnejším vzduchom vo vysokých vrstvách atmosféry, spustia sa obrovské búrky. Keď voda spadne, okamžite sa začne znovu vyparovať, aby sa znovu spustil cyklus vyparovania, tentoraz ešte intenzívnejšie. Zatiaľ aj živé bytosti...“
„Povedali ste živé bytosti?“ preruší ho Ross. Nebol si istý, či dobre rozumel.
„Povedal som presne to. Zoberte si napríklad nás. Naše telo pozostáva zo sedemdesiatich percent z vody. Čo si myslíte, ako sa bude chovať v takejto situácii?“
„ Chcete povedať, že praskneme ako ten balón v mikrovlnke?“
„Je to jedna z možností. „Nedá sa s určitosťou povedať. že toto všetko sa stane. Ale ak by sa to naozaj stalo, nebude jediného bezpečného miesta, kam by sa dalo ukryť. Ak ste chceli vedieť to.“
„Čo sa teda dá urobiť?“ pýta sa prezident Benjamina Hopea a to tak, že po prvýkrát odkedy vošiel do Bieleho domu, naňho pôsobí pokorne. Vedec sa naňho prekvapene pozrie. Nechce sa mu veriť, že prezident mu naozaj položil takúto otázku. Ten však ihneď oľutuje, že mu ju položil. Doktor Hope ho požiadal o stretnutie už pred časom. Povedal mu, že ide o veci zásadného významu. On však vždy urobil všetko, aby sa tomuto stretnutiu vyhol.
„Čo sa teda dá urobiť?“ zopakuje Doktor Hope. Prezident prikývne a pripraví sa na to, že mu bude krútiť nožom v rane. Vmiesť mu do očí, aké povrchné bolo odložiť toto stretnutie je to najmenej, čo by mohol urobiť.
„Pokiaľ ide o mňa. Dnes večer, pôjdem domov a budem sa venovať svojej rodine. Pokúsim sa čo najlepšie pripraviť všetko tak, aby boli naše, pravdepodobne posledné, Vianoce čo najkrajšie.“ povie pokojne a bez polemizovania. Prezident sa prekvapene pozrie na svojich spolupracovníkov, ktorí len pokrčili ramenami. Potom sa znovu, s vážnym výrazom, zahľadí na doktora Hopea, pretože, samozrejme, nečakal takúto odpoveď. On si toho všimne a prisvedčí. Dobre vedel, že prezident sa chcel spýtať, akým spôsobom by sa dal problém vyriešiť, a takto získal aspoň chvíľu, aby mohol popremýšľať o odpovedi.
„Musíme si držať palce, samozrejme...“ teraz už nevidím, čo iné sa ešte dá urobiť!“ vyhlási na konci svojich úvah. Ostatní mlčia.
„Dovidenia“ dodá a zdvihne sa. Potom si na hlavu nasadí klobúk a a elegantným spôsobom zamieri k dverám.
Už boli takmer tri a Jamesovi sa ešte nepodarilo ani oka zažmúriť. Práve zaspáva, keď odrazu nečakaný dunivý zvuk dieselového motora v nízkych otáčkach, kdesi v diaľke, upúta jeho pozornosť. Otvorí oči a v duchu prekľaje ten zvuk. Prebral ho práve keď zaspával. Potom zívajúc vstane a ide sa pozrieť z okna. Premýšľa kto by sa to o tejto nočnej hodine mohol potuľovať po lesoch. Pozerá sa pozorne cez zavreté okenice, ale vidí, že priestranstvo pred domom je prázdne. Na lúkach ani v okolitých lesoch nie je vidieť žiadne svetlá. Tak si pomyslí, že sa mu to len zazdalo. Keďže už bol už na nohách rozhodne sa ísť pozrieť na Harryho. Otvorí dvere a vidí že blažene spí. Spokojne sa usmeje a vráti sa do postele. Psychicky sa pripraví na spánok, ale len čo zavrie oči, začuje akýsi škrípavý zvuk, ktorý znovu vyburcuje všetky jeho zmysly. Chvíľu počúva, ale nezachytí žiadne iné zvuky. Potom si povie, že to pravdepodobne len náraz vetra otriasol nestabilnými stenami jeho plechovej kôlne. “Skôr, či neskôr ich budem musieť opraviť” pomyslí si, a znovu sa chystá zaspať. Ale o chvíľu počuje znovu akési vŕzganie. Eve čosi zamrmle, zmení polohu a prikryje sa až po hlavu.
„Počula si to aj ty?“ pýta sa James a rozsvieti. Ale vidí, že si dala do uší zátky, a že spí hlbokým spánkom. Začuje ďalší neobyčajný zvuk. Teraz si je už celkom istý, že niekto sa prehrabuje v jeho kôlni. Potom sa zdvihne z postele, zo zásuvky nočného stolíka vyberie baterku a poloautomatickú pištoľ a beží po schodoch. Keď príde dolu, do sály, navlečie si na nohy pár vysokých topánok a cez pyžamo si oblečie mikinu. Postaví sa za dvere kuchyne, do takej polohy, aby mohol pozerať do záhrady, bez toho, aby ho niekto videl. Vo vnútri kôlne vidí slabý záblesk. Rozhodne sa, že vyjde z domu cez vedľajšie dvere a okolo domu prejde až za plot, ktorý ohradzuje záhradu. Tak by sa mal dostať za kôlňu bez toho, aby ho niekto videl. Pri východe z kôlne bude potom striehnuť na votrelca. A už nech je to ktokoľvek, dá mu takú príučku, že ho navždy prejde chuť hrabať sa v cudzích veciach. So stiahnutým žalúdkom prebehne tých tridsať metrov, čo ho delia od plotu. Myslí pri tom na všetky tie čudné veci, čo sa prihodili v posledných dňoch. Niekoľkokrát si v duchu zopakuje, že musí byť veľmi opatrný. Keď príde ku kôlni, prilepí sa k jednej z bočných stien a trpezlivo čaká. Krátko po tom sa dvere otvoria a pomaly z nich vystúpi akýsi tieň. James naň skočí a chytí ho za ramená. Zrazí ho k zemi, imobilizuje ho a prekríži mu ruky za chrbtom, ako vtedy keď niekoho zatýka. A ešte predtým, než sa tieň pokúsi o akýkoľvek pohyb, sadne si na jeho chrbát.
„Ani to neskúšaj“ zakričí mu do ucha. Potom zdvihne ruku, aby ho rukoväťou pištole udrel do ramena. Nech vidí kto tu je pánom. V tej chvíli by mal votrelec, vystrašený a zrazený na zem povedať, čo robil tam vo vnútri, bez toho, aby kládol odpor a vymýšľal si . Keď však pohne rukou aby ho udrel, odrazu sa zastaví. Ako by sa mu náhle v hlave rozsvietila nejaká žiarovka. Keď sa priblížil k uchu votrelca, mal pocit, že ho pozná. Neurčitý závan známej vône, aj keď takmer úplne prekrytý pachom potu, v ňom znovu vzbudí známy pocit. Navyše, uvedomí si, že keď ho zozadu chytil za pás, narazil na čosi mäkké, niečo čo veľmi pripomínalo prsia.
„James, zastav sa preboha!“ skríkne Helen ustrašene.
„Helen? Čo tu robíš?“ povie on rozpačito a uvoľní natiahnutú ruku.
„Nechceš ma pustiť? Bolí ma to!“
James uvoľní zovretie a odtiahne sa na bok. Ona sa zodvihne, pošúcha si bolestivé zápästie a škaredo sa naňho pozrie.
„Ako som mohol vedieť, že si to ty?“ pýta sa, aby sa ospravedlnil. „Ešte šťastie, že som ťa v poslednej chvíli spoznal. Inak neviem čo by som ti urobil... V poslednom čase sa dejú veľmi čudné veci.“
„To mi vravíš ty?“
„Prečo, čo sa stalo tebe?“
„Asi by som ti skôr vedela povedať, čo sa nestalo.“
„Najprv mi vysvetli, prečo si sa prišla prehrabávať v mojej kôlni v túto nočnú dobu,“ spýta sa znovu.
„Harry ti ešte nepovedal nič o svojom úteku?“
„Nenazval by som to takto. Ešte neviem čo sa stalo, ale už som si viac ako istý, že sa nejednalo o útek. A vôbec, prečo sa ma na to pýtaš?“ Čo