Mesačný Úsmev. Klaus Zambiasi
Читать онлайн книгу.
žltým, vyblednutým Chrobákom a ona so svojimi bábikami.
Jedného rána sme sa hrali na dvore. Sedeli sme na zemi, pozerali na seba a odrazu sa nám tváre k sebe priblížili a pobozkali sme sa. Bol to nevinný bozk, ale plný citu. Cítil som neskutočnú radosť, spomínam si na to tak dobre... Asi som sa vtedy zamiloval.
O deň neskôr som zistil, že som nechal svojho Chrobáka na dvore na zemi. Nejaké auto mi cezeň prešlo a rozmliaždilo ho. Urobilo mi z neho kabriolet.
Niekoľko dní potom muselo dievčatko odísť. Prišli si po ňu jedna pani a pán a zobrali ju preč. Bol som z toho veľmi smutný. Pomyslel som si, «človek sa ešte ani poriadne nezamiluje a už ti tvoj milovaný zmizne.»
Dúfal som, že sa vráti. Stále som sa vracal na to isté miesto hrať sa s mojim Chrobákom, aj keď zničeným, ale pripomínalo mi to čas strávený s ňou a náš bozk.
Bohužiaľ, už som ju nikdy viac nevidel a nepočul som o nej. Dúfam, že sa má teraz dobre. Bolo by pekné, jedného dňa ju stretnúť, možno niekde veľmi ďaleko, človek nikdy nevie. Utešujem sa aspoň touto nádejou.
Keď sa niektorý z týchto našich "bratov-dobrodruhov", musí vrátiť do svojej pôvodnej rodiny alebo niekam inam, sme z toho vždy všetci tak trochu smutní. Čím dlhšie sú s nami, tým viac sa k sebe pripútame. A najmä mama Barbara sa veľmi ťažko lúči s týmito deťmi, často veľmi nešťastnými. Je kvôli tomu veľmi užialená, často plače. Ak by si mohla vybrať, tak by si ich všetky najradšej nechala u seba.
Trápi ma, keď ju takto vidím. Pokúšam sa ju nejako utešiť, keď plače a niekedy sa mi to aj darí. Máme sa veľmi radi a musím priznať, že v tejto smutnej chvíli je aspoň niečo pozitívne. Ja tu môžem zostať s ňou a s našou rodinou.
Aby som si bol istý, že je tomu tak, často sa jej pýtam:
„ Je to pravda, že môžem zostať navždy tu s tebou a s ostatnými? Budem ťa utešovať vždy keď budeš chcieť a ty zas budeš utešovať mňa.“
Odpovie mi s melancholickým úsmevom:
„ Samozrejme, miláčik, ak odídeš preč aj ty, čo tu budeme bez teba robiť?“
Niekedy je však aj dosť ťažké podeliť sa o všetko s ostatnými deťmi. Občas, sa vyskytne nejaká žiarlivostná scéna alebo niekto niečo závidí, ale myslím, že je to normálne. Takto sa vlastne naučíte spolunažívať s ostatnými.
Tieto miesta sú prekrásne a neviem si nijako predstaviť, že jedného dňa by som mal odtiaľto odísť. Táto myšlienka ma veľmi trápi. Často mám akési predtuchy a obávam sa, že omylom, alebo len tak zo zábavy niekto príde, a zoberie ma odtiaľto preč.
Bol som už unavený a v náručí mamy Barbary sa mi chcelo spať. Zaspal som jej na kolenách a hviezdy na nebi som už nevnímal. Zobral som si ich so sebou, do svojho sna, spolu so sladkým úsmevom mamy Barbary.
Nečakaná návšteva
Ráno potom...
Oswald vstal dnes ráno skoro. Vybral sa s Karlom na lúky hrabať seno. Došlo mi to, keď som videl jeho posteľ, v našej spoločnej izbe, prázdnu.
Waltraud je už v podstate slečna a spí vo svojej vlastnej izbe.
Odrazu ma príde zobudiť mama Barbara, ale ja som už hore a ledva čakám, že konečne vstanem. Neviem prečo, ale v lete obyčajne, len čo uvidím prvý slnečný lúč, musím vstať a ísť von na vzduch.
Inak som veľký spáč. Prehadzujem sa v posteli z jednej strany na druhú, než vstanem. Ako naše futbalové mužstvá keď sa im nechce hrať na konci polčasu alebo stretnutia.
Predstavujem si raňajky s Barbarou, ktoré na mňa už čakajú. Čerstvý chlieb, obrovský, biely a chrumkavý, nakrájaný na hrubšie plátky.
Mäkučký chlieb s maslom a domácim džemom a samozrejme s čerstvým mliekom od našich kravičiek, s troškou Nesquiqu.
Je krásny a jasný slnečný deň, nebo je také čisté a jasné, ako len v auguste môže byť. A možno sa blížime už ku koncu mesiaca, k prvým septembrovým dňom.
Barbara mi s radosťou oznámi:
„ Vieš, že nás príde navštíviť stará mama? Nič som ti zatiaľ nepovedala, chcela som ti pripraviť prekvapenie.“
„ Jej, to je super, príde stará mama z Bolzana. Vedel som, že dnes bude krásny deň. Hneď som to vedel, len čo som otvoril oči a uvidel slnko, ako sa prediera do mojej izby.“
Nečakal som to, fakt ma prekvapila. Keď príde moja stará mama, obyčajne o tom viem niekoľko dní vopred, tentokrát však...
Zhruba každé dva týždne, v nedeľu, ale niekedy aj cez týždeň, napríklad v utorok, sa náš dom a moje srdce oblečú do sviatočného šatu. Ihneď po raňajkách jej bežím naproti na zastávku autobusu, aby som nezmeškal a mohol ju čo najskôr objať.
Ak príde načas, tak je tu o 10-tej. Vždy z úzkosťou čakám na tú chvíľu. Vidím prichádzať autobus, čakám a poskakujem. Príde na zastávku, zastaví a počuť zvuk otvárajúcich sa dverí, priateľský a uchvacujúci, tgssschhhh. A potom sa dvere zas zavrú, tgssschhhh toc.
Autobus znovu odchádza, trochu námahavo, a vypustí kúdoľ bieleho dymu. Odrazu sa objavia strieborné vlasy mojej starej mamy a jej nežný, podmanivý úsmev, ktorým si ma ihneď získa.
Vždy mi niečo donesie, ale najkrajší darček je stále ona sama. Na ceste domov jej pomáham s taškou a vyrozprávam jej najčerstvejšie novinky. Stúpame hore do mierneho kopca, a potom z prvej zatáčky vidieť už náš dom. Je krásne kráčať ruka v ruke po poľnej cestičke a v diaľke vidieť mamu Barbaru, ako nás víta.
Keď som medzi nimi a počujem ako debatujú a hovoria o mne, o huncútstvach, ktoré vystrájame s Oswaldom a ostatnými deťmi v dedine, cítim sa ako obkľúčený zmesou hlbokých citov a patetickosti.
Stará mama a mama Barbara sú si veľmi blízke. Barbara hovorí vždy, keď príde stará mama, že aj pre ňu je tento deň sviatkom a nechce vtedy robiť nič, venuje sa len mne a starej mame.
Celý týždeň je čo robiť okolo domu, rodiny, okolo statku. Aspoň v ten deň si trochu oddýchne a vypne od každodenného rytmu života na vidieku.
Keď má k nám prísť stará mama, mama Barbara pripraví vždy tradičné tirolské jedlá. Veľa jedla, aj niečo sladkého, napríklad štrudlu. Tie dve vedia prerozprávať hodiny, majú vždy veľa vecí, ktoré si musia povedať. Prakticky, ako by sa navzájom spovedali. Myslím, že pre mamu Barbaru je to ako taký ventil od všetkých problémov, keď sa môže vyrozprávať s dôvernou priateľkou, akou je stará mama, ktorá ju vie pochopiť. Koniec koncov stará mama prežila dve svetové vojny a videla už všetko, čo sa vidieť dalo. Príbehy a