Mesačný Úsmev. Klaus Zambiasi
Читать онлайн книгу.
ma mama Barbara pošle za Karlom a za Oswaldom, aby som im odniesol noviny a desiatu. Sú na mieste katastrofy a ukazujú ho majstrom, ktorí ho budú dávať do poriadku.
Nechce sa mi tam veľmi, mám ešte strach z toho miesta, potom čo som videl v noci ten veľký oheň. Možno ešte horí alebo začne horieť keď tam prídem.
Ale musím povedať, že moja dobrodružná povaha ma núti ísť ihneď a vidieť zblízka, čo sa vlastne v noci stalo. Či kravy a ovce sú ešte celé, alebo či sa upiekli ako na dedinskej slávnosti.
Keď sa opatrne priblížim k miestu, Oswald mi príde naproti. Dám mu noviny a desiatu, už je iste hladný.
Nepochopil som ešte, na čo sú im noviny. Sú to časopisy s obrázkami, aspoň sa mi zdá.
Zdvihnem pohľad smerom k streche, ktorej už niet. Zostala len kostra z najhrubších trámov. Sú všetky čierne a obhorené, vyzerajú ako stavba z uhlíkov, vytvorená nejakým nepochopeným a rozmarným umelcom.
Kvapky vody, visiace zo všetkých strán, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či padnúť do prázdna. Ako keby trpeli závratmi. Štipľavý zápach lakovaného dreva, zhoreného a mokrého, sa šíri zo všetkých kútov. Zapamätám si ho asi do konca života.
Počas môjho krátkeho života, som určite nezažil udalosť, ktorá by ma viac šokovala a ešte nás ja zobudila uprostred noci. Dni sa vlečú pomalým tempom. Neviem ako sa rozhodli, či znovu postaviť stodolu alebo vymysleli niečo iné. Keď najbližšie stará mama príde, určite jej budem mať o čom rozprávať.
Už sú to dobré dva týždne, čo tu naposledy stará mama Anna bola. Teraz ešte aj tento požiar. Určite odložila kvôli tomu aj najbližšiu návštevu.
Prešli dni, ba aj týždne a po starej mame ani ani slychu. A to mi robí starosti, pýtam sa mamy Barbary:
„ Kedy k nám znovu príde stará mama? Už je to dlho čo u nás nebola.“
„ Ah, neviem, ešte mi to nepovedala. Hovorila som s ňou nedávno a nevedela mi ešte povedať kedy bude môcť prísť.“
„ Dúfajme, že príde. Myslíš, že je všetko v poriadku? Hádam sa je nič nestalo?"
„ Ak sa niečo dozviem, určite ti to ihneď poviem. Ale neboj sa, asi len malá veľa roboty, veď vieš, že je teraz zber úrody.“
Z ostatných detí, ktoré tu boli toto leto, už tu nezostal nik. Ešte tak 2-3 týždne a je po lete. Oswald a Waltraud sú stále v škole, od rána až do popoludnia. Karl je celý deň zamestnaný v maštali a poobede si na pár hodím zdriemne na gauči.
Takže ráno sme, ja a Barbara, stále sami doma alebo v záhrade, keď je čo robiť. Slnečnice sú otočené už k zemi, všetky semienka, v kruhu v strede, medzi vyblednutými žltými okvetnými lístkami im už dozreli.
Ráno sa idem často hrať na námestie. Alebo sa idem poprechádzať okolo nášho domu. Jeden náš sused má krásnu záhradu, tam chodím rád. Je tam cítiť vône všetkých možných rastliniek a kvetín, čo tam rastú. Majiteľ mi dovolí vstúpiť do záhrady, kedy chcem. Vchádzam cez čiernu bránku z kovaného železa, plnú elegantných ornamentov, špirál, ruží a ďalších kvetín.
Úzkou cestičkou vyloženou tisíckami malých bielych kamienkov sa vyberiem na prechádzku. Celá je lemovaná kovovými oblúkmi, pokrytými popínavými rastlinami a veľkými farebnými ružami. Ružové, červené, biele, žlté. Keď prejdeš okolo nich cítiš tu opojnú vôňu. Je to ako na cestičke rôznych vôní a exotických rastlín, paliem.
Občas pri okrajoch stretnete sošky veselých trpaslíkov, malých sadrových srniek a fontánky s vodnými hrami. Ako by som bol v nejakej rozprávke. Ani sa mi nechce z nej von. Posadím sa na lavičku a hompáľam nohami. Myslím pri tom na to, prečo ešte stará mama neprišla.
V sobotu je obyčajne deň, kedy ma Barbara dôkladne okúpe v plastikovej vaničke na kuchynskom stole.
Dnes je pondelok ráno a viem, že nemusíme nikam ísť. Vyjdem z rozprávkovej záhrady, zatvorím bránku s kľučkou, ktorá sa nedá dobre zatvoriť.
Majiteľ tam asi natrel príliš veľa farby. Preto sa zámok len dotkne bránky a nezatvorí sa úplne. Takže bránku len privriem.
Ani som sa veľmi neušpinil. Len som sa prechádzal a posedel som si na čistej lavičke, takže sa nemusím ani umývať.
Zavolám na Barbaru, aby som jej povedal, že už som tu:
„ Mami, už som tu, obed je už hotový?“
Nepočujem odpoveď, vojdem cez bránku, pomaly ju zatvorím. Ani táto sa nedá dobre zatvoriť, je trochu zhrdzavená. Otvorím dvere do domu a vojdem. Dám si dolu topánky a mama Barbara mi prichádza oproti, z kuchyne a objíma ma.
Zoberie ma na ruky a niekoľkokrát ma pobozká:
„ Viem že ma máš rada, ale stalo sa niečo?“
„ Rada ťa bozkávam, vieš, že ťa mám stále rada.“
Trochu ma prekvapila, len som sa išiel trochu hrať na dvor. V jej objatí cítim, že čosi nehrá. Na líčkach jej vidím starosti, melanchóliu a smútok, slzy len z ťažka zadržiava a snaží sa na mňa usmievať.
„ Teraz voľačo zjeme a potom ťa oblečiem, lebo musíš odísť s Karlom. Odvezie ťa niekam na aute.
„ A kam musím ísť? Ja chcem zostať tu, nemal som nikam ísť. Ideme len na zmrzlinu?
„ Áno môžete ísť na zmrzlinu a potom neviem.“
Ja zjem len trochu. Ona takisto. Už nás aj hlad prešiel. Uprace stôl a ide zobrať vaničku, aby ma okúpala. Začína to byť akési čudné. Nie je ani sobota a neušpinil som sa. Postaví vaničku s vodou na stôl. Som vystrašený, akosi mi to všetko smrdí ale premôžem sa a nedám nič najavo. Vravím jej:
„ Mami, ja sa idem znovu hrať na dvor, už nie som hladný.“
Odrazu začnem vidieť všetko akési zahmlené a rozmazané. Nie, to neprší vonku na okná. To po mojej tvári stekajú slzy, teplé a veľké ako lieskovce. S námahou, medzi vzlykmi, hovorím. Ona mi odpovedá:
„ Nie, teraz sa nemôžeš ísť hrať, možno neskôr. Musím ťa umyť a obliecť, Karl ťa odvezie do Bolzana.“
Silno sa objímeme, ako by sme sa nevedeli od seba ani odtrhnúť. Jej slzy mi stekajú na ramená, ktoré sa zmáčajú materinskou láskou.
Sedím v žltej vaničke a Barbara mi prechádza hubkou po ramenách. Potom mi ňou prejde aj po tvári, po očiach, aby mi zotrela